Slovenská kapitálotvorná vrstva sa zobudila a začala podnikať vo vinohradníctve a vinárstve a zdá sa že to myslia naozaj vážne. Jeden sa pýta na sociálnych sieťach koľko má platiť sezónnym pracovníkom za práce vo vinohrade a druhý vysadí na jednom z najslnečnejších kopcov Muškát, Iršai a Cserszegi fűszeres. Nakoniec, oberačka v júli môže mať tiež svoje čaro.
A teraz trochu vážne. Mohli by sme sa tomuto diletantizmu zasmiať, mávnuť rukou a ísť ďalej, ale bohužiaľ aj táto minca má svoju druhú stranu. Opäť prichádzajú na scénu megalomanské projekty. Budovanie vinohradníckych molochov sme si tu zažili počas socializmu a doteraz sa z toho slovenské vinárstvo nespamätalo. Túto chybu by sme naozaj opakovať nemuseli.
Hrozno totiž nie je pšenica a reálne nepotrebujete stovky hektárov, aby vaše podnikanie malo ekonomický zmysel. Vinohradníctvo je jedna z mála legálnych poľnohospodárskych činností, kde vás komfortne uživia jednotky hektárov.
Zároveň platí, že jedno stohektárové vinárstvo nemá rovnaký ekonomický a sociálny výtlak ako dvadsať päťhektárových. Lokálnej ekonomike jeden dominantný hráč skôr uškodí ako pomôže. Zato dve desiatky malých vedia spraviť regionálny ekonomický boom a vytvoriť prostredie pre ďalšie služby. Ak sa chcete najesť, tak asi skôr zamierite na ulicu kde je dvadsať reštaurácií, ako tam kde je len jedna. A to nehovorím o diferenciácii trhu, rozložení rizika a zdravom konkurenčnom prostredí.
Stačí sa pozrieť, ako vyzerajú obce na Južnom Slovensku, kde ešte stále prežívajú družstvá, ich nástupcovia alebo pohrobkovia a porovnať ich s obcami na Južnej Morave, kde sa vinohrady vrátili do rúk malých pestovateľov. Alebo ešte lepšie s rakúskymi, kde kolektivizácia neprebehla vôbec. Je mi smutno, keď navštívim obec, ktorá má v chotári tristo hektárov vinohradov a nedá sa tam slušne najesť ani ubytovať.
Nie som žiadny socialista ani etatista, ale pôda je v mnohých regiónoch jediný zmysluplný výrobný prostriedok, ktorý sa nedá ničím rovnocenne nahradiť a štát, keď už ho tu máme, by mal prijať také opatrenia, aby ostala v rukách tých, čo na nej vedia a chcú hospodáriť a zároveň eliminovať vznik veľkých dominantných hráčov. Silu a prostriedky na to má.
V praxi úplne stačí rozlišovať medzi malými a veľkými a nedávať im rovnakú podporu. Napríklad, keby sa agrodotácie vo vinohradníctve dávali iba do určitej výmery, tak by sa efektívne zabránilo nezmyselným mega projektom, ktoré vznikajú iba vďaka dotáciám. Ja by som sa nebál hranicu poskytovania vinohradníckych dotácií nastaviť niekde okolo 20 hektárov. A keby sa k tomu ešte pridala efektívna ochrana vinohradníckych plôch a podporný ekonomický program pre začínajúcich vinárov, tak o dvadsať rokov sme možno späť na vinárskej mape.
Možno sa niekomu bude zdať degresívne prideľovanie agrodotácií príliš radikálny a diskriminujúci krok, ale sotva vymyslíte také opatrenie, ktoré bude vyhovovať úplne všetkým. Každé niekomu pomôže a niekoho obmedzí. Dôležitý je aj tu verejný záujem. Keď ho vieme nájsť pri diaľniciach, verím, že sa dá zadefinovať aj vo vinohradníctve. Politikom, ktorým záleží na budúcnosti slovenského vinohradníctva a vyrovnávaní regionálnych rozdielov by táto téma nemusela byť úplne cudzia.