Prečo na súťaže vín nechodia vinárstva s veľkým „V“ ani naturálni vinári? Boja sa, alebo vedia ako to na výstavách chodí? Poďme sa pozrieť kto, ako a podľa akých kritérií hodnotí víno.
Bežný konzument má predstavu, že víno hodnotia skúsení, rozhľadení a nezávislí profesionáli. Ale je to naozaj tak?
Muziku dnes na výstavách tvrdia technológovia vyškolení vinárskou modernou s pomerne jednostranným pohľadom na svet vína a sekundujú im elévi, ktorých si vychovávajú na svoj obraz. Dnes sa každý môže stať hodnotiteľom vína. Cesta je pomerne krátka a jednoduchá. Stačí zložiť senzorické skúšky, ktoré ak máte v poriadku zrak, chuť a čuch dáte ľavou zadnou a brány výstav sú pre vás otvorené. Z hodnotiteľskej komunity sa stala uzavretá a konzervatívna spoločnosť bez väčších ambícií zrozumiteľne prezentovať výsledky svojej práce. Udelia body a rozdajú medaily, ale nikdy vám nikto nepovie prečo práve Jožko Mrkvička z Vinosadov je šampión výstavy v Paríži a v Horných Orešanoch skončil hlboko v poli porazených. Keby kritéria hodnotenia boli objektívne merateľné veličiny, tak je všetko v poriadku. Jožko skočil najďalej, tak vyhral. Ale body na výstavách sa udeľujú na základe subjektívnych pocitov hodnotiteľov.
Ako sú nastavené hodnotiace kritériá a čo nám povedia o ocenených vínach?
Štatúty výstav a hodnotiace kritériá sú šité na mieru technologickým vínam. Neprimerane veľkú váhu v hodnotení majú technické parametre ako farba, čírosť alebo intenzita a vôbec sa, napríklad, nehodnotí pitnosť alebo perspektíva vína. Keď vznikali systémy hodnotenia vína, tak nebola potreba venovať týmto parametrom zvláštnu pozornosť, ale v dnešnej dobe rýchlokvašiek tieto kvality vôbec nie sú samozrejmosťou. Ak má byť udelená medaila, okrem honoru pre vinára, aj informáciou pre spotrebiteľa o kvalite vína a pomáhať mu pri rozhodovaní o nákupe, tak by práve tieto parametre mali zohrávať kľúčovú úlohu pri hodnotení. Napríklad to, že z vína nedokážete vypiť viac ako pohár, alebo že sa víno hrdo pýši v obchode medailou, aj keď je dávno po smrti žiadneho organizátora ani hodnotiteľa, bohužiaľ, netrápi.
Riadia sa výstavy vín nejakým etickým kódexom? Udeľujú medaily dôveryhodné inštitúcie?
Všetko sa spravidla začína dobrým úmyslom. Aj výstavy vín mali na začiatku ambíciu vybrať, oceniť a označiť najlepších podľa čo možno najobjektívnejších a najspravodlivejších kritérií. Lenže človek je tvor súťaživý a túžba uspieť už podlomila nohy nejednému charakteru. Časom tak zistíte, že okrem rozhodcu na ihrisku potrebujete sledovať aj dodržiavanie pravidiel mimo neho. V športe túto úlohu plnia antidopingové agentúry. Predstavte si Tour de France bez kontroly dopingu. Aj s prísne nastavenými štandardami má cyklistika škandálov viac ako dosť.
Na výstavách vín sa dodržiavaniu pravidiel nevenuje temer žiadna pozornosť a tak je v podstate dovolené aj to čo je zakázané. Od drobných facelift-ov až po sfalšované registračky. Hrať férovo, keď viete ako to chodí, v podstate nedáva žiadny zmysel. Buď sa prispôsobíte, nezúčastníte alebo nevychádzate z údivu.
Kredit výstav v očiach milovníkov vína klesá a udelené medaily sa pomaly stávajú skôr stigmou ako honorom. Za mňa je akákoľvek súťaž krásy problematická, ale keď už má byť, tak nech je zrozumiteľná, transparentná, férová a nech ide s dobou.
Ak chcú mať výstavy vín obhájiteľnú budúcnosť a udržať si kredit u spotrebiteľov a priazeň skutočných vinárov, tak by mali začať uvažovať o zásadnej reforme, lebo doba aj praktiky vinárov sa zmenili.
A na záver ešte jedna podstatná maličkosť. Anonymné a unifikované hodnotenie zavedené na výstavách, ktoré nepozerá odkiaľ víno pochádza, ani ako bolo vyrobené navádza vinárov, túžiacich po úspechu na domácej alebo medzinárodnej scéne, k dorábaniu anonymných a zameniteľných vín bez občianskeho preukazu. Výstavy vín tak svojou troškou do mlyna prispievajú k produkcii vín, ktorých senzorický profil sa zvykne označovať ako „medzinárodná chuť vína“.
Ako inak sa dá známkovať víno si môžete prečítať v článku Hodnotenie vína.
Vnímajte víno všetkými zmyslami a pite rozumne.