Legenda hovorí, že keď mal Kráľ Matej I. problémy s trávením lekári mu odporúčali piť víno po jedle. Ale ako to už býva kráľ Matej víno nemal rád.
Z bieleho ho pálila žíha a z červeného mu drevenel jazyk a tak si nakázal, aby mu priniesli víno, ktoré nie je biele ani červené. Na jeho stôl sa tak prvý krát dostalo víno, ktoré vinohradníci popíjali doma po práci. Dorábali ho z hrozna zo zmiešaných viníc, kde na slnečných svahoch Malých Karpát spolu dozrievalo hrozno biele aj červené. Vinári mali radi jeho svetlo-rubínovú farbu, oceňovali jeho rozmanitú paletu vôní a chutí, pre ktorú ho zvykli volať aj pestré víno, ale predovšetkým mlsné jazýčky skúsených vinárov oceňovali jeho pitnosť a vyváženosť. Tá sa stala osudným aj pre Kráľa Mateja. Len, čo víno ochutnal, hneď si ho zamiloval. Jemné taníny ryšavého vína nežne hladili kráľovské podnebie a vyzretá nevtieravá kyselinka nedráždila, zato spoľahlivo štartovala vladárove zakríknuté trávenie. Od tohto momentu na Matejovom stole už nikdy nechýbalo ryšavé víno z Malých Karpát a hostil ním aj všetky kráľovské návštevy a postupne sa stalo obľúbeným po celej Európe. Vďaku malokarpatským vinárom prejavil tým, že na sto rokov oslobodil ryšavé vína od daní a poplatkov.
Táto legenda má jednu malú chybičku krásy. Nevznikla pred tristo rokmi, ale, bohužiaľ, práve teraz. Keby ju totiž poznali naši otcovia, dedovia a ich dedovia, tak tu dnes možno hrdo popíjame ryšavé vína 🙂